Pôvod
Vyvíjajúce sa technické požiadavky na výrobné procesy amerického automobilového priemyslu podnietili vytvorenie PLC. Spoločnosť General Motors (GM) v 60. rokoch pri rekonfigurácii svojich výrobných liniek zistila, že existujúce riadiace systémy-založené na relé a stykačoch-je ťažké upraviť, sú objemné, hlučné, nepohodlné na údržbu a nespoľahlivé. Následne spoločnosť sformulovala a vydala svojich slávnych „desať špecifikácií General Motors“ ako súbor kritérií ponúk.
V roku 1969 Digital Equipment Corporation (DEC) vyvinula prvý programovateľný ovládač (PDP-14); po úspešných skúškach na výrobných linkách GM bola jeho účinnosť jasne preukázaná. Následne Japonsko vyvinulo svoj prvý programovateľný ovládač (DCS-8) v roku 1971, nasledovalo Nemecko v roku 1973. Čína začala svoj vlastný výskum a vývoj programovateľných ovládačov v roku 1974 a od roku 1977 začala propagovať používanie PLC v rôznych priemyselných aplikáciách.
Pôvodným cieľom bolo nahradiť mechanické spínacie zariadenia (konkrétne reléové moduly). Od roku 1968 sa však možnosti PLC postupne rozšírili a nahradili tradičné reléové ovládacie panely; v skutočnosti sa moderné PLC môžu pochváliť oveľa rozsiahlejším množstvom funkcií. Ich rozsah použitia sa rozšíril z riadenia jednotlivých procesov na komplexné riadenie a monitorovanie celých výrobných systémov.
rozvoj
Začiatok 70. rokov bol svedkom vzniku mikroprocesorov. Táto technológia bola rýchlo integrovaná do programovateľných logických automatov, ktoré im poskytli pokročilé funkcie, ako sú aritmetické operácie, prenos údajov a spracovanie údajov. Táto integrácia ich premenila na priemyselné riadiace zariadenia, ktoré skutočne mali vlastnosti počítača. V tomto okamihu programovateľný logický radič predstavoval syntézu mikropočítačovej technológie a tradičných koncepcií riadenia-založených na relé. Po rozmachu osobných počítačov, a aby lepšie odrážali ich funkčné charakteristiky a uľahčila ich orientácia, boli tieto zariadenia oficiálne označené ako "Programmable Logic Controllers" (PLC).
Od polovice{0}}do{1}}konca 70. rokov 20. storočia vstúpili programovateľné logické automaty do fázy praktickej aplikácie a vývoja. Počítačová technológia bola plne integrovaná do týchto ovládačov, čo viedlo ku kvantovému skoku v ich funkčných schopnostiach. Funkcie, ako sú vyššie rýchlosti spracovania, ultra-kompaktné tvary, robustný priemyselný dizajn s vynikajúcou odolnosťou voči šumu, spracovanie analógového signálu, funkcie PID riadenia a výnimočná nákladová-efektívnosť pevne ustanovili nepostrádateľný status PLC v modernom priemysle.
Začiatkom osemdesiatych rokov získali programovateľné logické ovládače široké uplatnenie vo vyspelých priemyselných krajinách. Počet krajín vyrábajúcich programovateľné ovládače naďalej rástol, rovnako ako celosvetové objemy výroby. Toto znamenalo bod, v ktorom programovateľný regulátor oficiálne vstúpil do svojej zrelej fázy vývoja. Obdobie od 80. rokov do polovice 90. rokov 20. storočia znamenalo éru najrýchlejšieho vývoja programovateľných logických radičov (PLC), počas ktorého sa ich ročná miera rastu neustále pohybovala medzi 30 % a 40 %. Počas tejto doby sa dramaticky zlepšili možnosti PLC{10}}špecificky týkajúce sa spracovania analógových signálov, digitálnych výpočtov, rozhrania človek{11}}stroja a vytvárania sietí. V dôsledku toho PLC postupne expandovali do oblasti riadenia procesov av niektorých aplikáciách nahradili distribuované riadiace systémy (DCS), ktoré predtým mali v tejto oblasti dominantné postavenie.
Koncom 20. storočia bol vývoj PLC charakterizovaný zvýšeným zosúladením so špecifickými požiadavkami moderného priemyslu. Toto obdobie bolo svedkom vývoja veľkých-a ultra{3}}kompaktných modelov PLC, objavenia sa rôznorodej škály špecializovaných funkčných jednotiek a výroby rôznych modulov rozhrania človek{4}}stroj a komunikačných modulov; tieto vylepšenia výrazne zjednodušili integráciu podporných komponentov do priemyselných riadiacich systémov využívajúcich PLC.